Spôsoby vzdelávania

Úvod Štvrtá etapaSpôsoby vzdelávania

Značná časť vyučovania na vysokých školách v súčasnom vzdelávacom systéme je založená na prednáškach a cvičeniach. Klasické vysokoškolské prednášky však neučia študentov, ako efektívne riešiť problémy. Výskumníci zistili, že zatiaľ, čo po prvom semestri došlo k zlepšeniu schopnosti riešiť problémy o 8,7 %, počas nasledujúcich rokov nezaznamenali študujúci naprieč odbormi žiadny ďalší signifikantný pokrok (Klegeris et al., 2017). Študenti sa najmenej naučia, keď sedia v lavici a počúvajú, ako niekto vpredu hovorí. Je to nezaujímavé, neautentické a nedáva to reálne podnety ku skúmaniu. Všetky teoretické prednášky dokážu byť spísané, alebo nahrané a poskytnuté študentom napríklad v elektronickej podobe. Už predošlé etapy nového vzdelávacieho systému naučia študentov vedieť vyhľadávať potrebné informácie a sebavzdelávať sa. Profesor biológie Andis Klegeris k tomu uvádza, že silný vzťah medzi spôsobom výučby a rozvojom zručnosti riešiť problémy je preukázaný a klasické odovzdávanie informácií učiteľom nevychádza najlepšie. Preto miesto výlučného odovzdávania informácií formou prednášok, sa treba zamerať na prácu menších skupín študentov, ktorí by pod vedením sami aktívne objavovali nové vedomosti.

          Docent Josef Koubek v knihe „Řízení lidských zdrojů“ definuje tri koncepcie vzdelávania podľa účinnosti, ktorú majú. V prípade, že sa v podniku používa teoretické vzdelávanie a rozvoj formou prednášok, diskusií, jednoduchých počítačových programov a výukových dielní, je účinnosť nízka. Ak sa prejde na praktické vzdelávanie formou získavania praktických skúseností, vzdelávaním a rozvojom na pracovisku, účinnosť je vyššia. Optimálnu účinnosť však podniky dosiahnu vtedy, keď školení zamestnanci riešia prípadové štúdie, simulujú sa rôzne situácie, hrajú roly a prebieha "outdoor training", t. j. tréning vonku (Koubek, 2007).

          Proces vzdelávania v novom vzdelávacom systéme navrhujeme upraviť do podoby dánskeho vzdelávacieho systému. Proces vzdelávania tam nie je zameraný len na sprostredkovanie teoretických poznatkov, ale najmä na riešenie problémov z praxe, kde sa od študenta očakáva aktívny prístup a samostatná, rovnako ako skupinová práca. Namiesto hromadných prednášok je výučba v menších skupinách, kde sa vyžaduje aktívna účasť študentov. Štúdium je náročnejšie, no vzhľadom na dôraz na aplikovanie učiva v praxi študent vie, čo sa učí a prečo sa to učí. Spôsob výučby je založený na tzv. "problem based learning" – teda nauč sa a zisti si sám. Pracuje sa v tímoch a každý každému je učiteľ (Véghová, 2013), čo ideálne nadväzuje na predošlé etapy vzdelávacieho systému.

          Vysoká škola by mala taktiež pravidelne pozývať ľudí z praxe, ktorí by študentom vedeli viac priblížiť poznatky príslušného odboru z reálneho života. Respektíve niektoré oblasti poznania a zručností by mali byť vyučované priamo externými pracovníkmi, pokiaľ možno aj priamo v praxi (napríklad v príslušnej inštitúcii, v ktorej pracuje daný externý pracovník), aby študenti priamo na mieste mohli vidieť praktickú aplikáciu ich odboru.

          V novom vzdelávacom systéme navrhuje 3 typy spôsobov vzdelávania jednotlivých oblastí poznania a zručností. Niektoré znalosti a zručnosti by mohli byť nadobúdané prostredníctvom práce v malých skupinách, seminároch, cvičení, skupinových konzultáciách, kooperatívnej práce (viď bod 4.3), atď. Potom niektoré znalosti a zručnosti by mohli byť nadobúdané prostredníctvom praktického vzdelávania priamo v teréne, riešením problémov z praxe, výučbe s externými pracovníkmi, atď. a niektoré znalosti a zručnosti by mohli byť nadobúdané prostredníctvom samoštúdia, doplnenom o skupinové a individuálne konzultácie, či tvorbe skupinových praktických projektov.